JANA PLICHTOVÁ

Účinkovala vo viacerých známych snímkach, no pre mnohých asi navždy zostane roztopašnou pehavou Muškou z Herzovho TV filmu Sladké hry minulého leta. Jana Plichtová, dcéra režiséra Dimitrija Plichtu, oslávi v júni 65 rokov.

K herectvu ju priviedlo amatérske divadlo, recitovanie a sestra Barbara. „Barbara chodila do rozhlasovej skupiny, potom sa stala členkou amatérskeho divadielka Úsmev a potom poslucháčkou herectva na JAMU. Keď odišla do Brna, dostala som ponuku zastúpiť ju v Úsmeve. Pani Brogyanyiová, režisérka a vedúca tohto súboru, s nami inscenovala avantgardný repertoár. S Panoptikom Zelená hus sme zažili standing ovation v Parme na divadelnom festivale.“

Vo filme Plichtová debutovala v roku 1969 spomínanou postavou Mušky. Na otázku, ako ju tvorila, odpovedá: „Myslím, že slovo ,tvoriť‘ je na označenie toho, čo som reálne na pľaci robila, príliš vznešené. Jednoducho som si predstavovala emocionálny stav Mušky a jej motiváciu v konkrétnych situáciách, Išlo len o to, aby som ich autenticky vyjadrila. Hlavnú úlohu zohrával pán režisér, ktorý spolu s kameramanom a architektom na základe výborného scenára pani Alty Vášovej tieto situácie pripravil.“ Juraj Herz ju obsadil aj do svojho ďalšieho filmu Petrolejové lampy, hoci najprv ponúkanú rolu odmietla. „Pán Herz filmuje s ľahkosťou umelca s obrovským talentom, ktorý nepracuje, ale baví sa a niekedy aj celú spoločnosť okolo. Celodenná konverzácia, žartíky, príbehy, klebietky a šantenie. Na to ja veľmi nie som. Vtipná konverzácia nie je práve moja silná disciplína. Potrebujem byť aj mimo a sama so sebou. A tak keď ma nebolo treba, zašila som sa a čítala. Pán Herz však vedel, ako na mňa. Keď som odmietla jeho ponuku hrať úlohu slúžky Manky v Petrolejových lampách, napísal mi taký milý list, že som svoje rozhodnutie musela zmeniť.“

Vo filmografii Jany Plichtovej prevládajú televízne projekty, ale aj pod nimi sú podpísaní významní tvorcovia, ako Peter Solan (Záhrada plná plienok), Stanislav Párnický (Straty a nálezy), Miloslav Luther (Starý včelár)... Na plátne sa naposledy objavila v Párnického rozprávke Šípová Ruženka (1990), predtým to bolo napríklad vo filme Dušana Trančíka Iná láska (1985). „Pán Trančík ma dokonca pozval dabovať postavu, ktorú som ani nehrala. Brala som to ako prejav dôvery voči mne – neherečke. A potom prišli aj ďalšie ponuky na dabovanie. Tá práca sa mi veľmi páčila. Vyžadovala si veľa zručností, rytmus a sústredenie. Pána Solana som veľmi rada pozorovala, ako noblesne pracuje s hercami. Bol to veľmi vzdelaný pán. Obaja režiséri ma zaujali svojou tvorbou a boli pre mňa výzvou.“

Dnes už Jana Plichtová pôsobí v úplne inej sfére. Od roku 1993 vyučuje na Katedre psychológie Filozofickej fakulty UK a súbežne pôsobí v Slovenskej akadémii vied. S herectvom sa rozlúčila v roku 1989. „Bolo to moje osobné rozhodnutie, motivované tým, že som chcela všetky svoje sily sústrediť na vedeckú prácu na novom pracovisku v Slovenskej akadémii vied, ktoré som spolu s kolegami v roku 1990 založila a stala sa jeho riaditeľkou. Splnil sa mi tým môj sen slobodne bádať v oblasti sociálnej psychológie, čo bolo pred rokom 1989 dosť problematické. A tak som odmietla príťažlivú ponuku hrať spisovateľku Slančíkovú-Timravu.“

Mariana Jaremková ( filmová publicistka )
FOTO: archív SFÚ