Andrzej Jagodziński,

riaditeľ Poľského inštitútu v Bratislave

V Poľsku je Martin Šulík určite najpopulárnejší súčasný slovenský filmový režisér. Snímky Všetko čo mám rád, Záhrada a Krajinka sa už pred rokmi dostali do poľskej distribúcie a dodnes sa považujú za kultové, určené pre skutočných znalcov a milovníkov autorského filmu. Aj ja mám veľmi rád Šulíkove filmy plné nostalgie, poézie a humoru, zamerané na konkrétny detail, ktoré majú zároveň neobyčajne univerzálnu platnosť. Šulík ako režisér tvorivo nadväzuje na najlepšie diela československej novej vlny 60. rokov, ktorá na mňa v mladosti zapôsobila natoľko, že som sa rozhodol pre štúdium českej a slovenskej filológie na Varšavskej univerzite. Nie je preto zvláštne, že si cením Šulíkove dokumenty o autoroch z tohto obdobia.

V posledných rokoch na mňa spravil obrovský dojem jeho film Cigán – neobyčajný príbeh z prostredia Rómov, o ktorých takmer nič nevieme, hoci žijeme vedľa seba. Táto dôležitá spoločenská téma nie je zobrazená ani publicistickým, ani folkloristickým spôsobom, ale – ako väčšina Šulíkových filmov – prezentuje bohatstvo poézie, ktorá je protiváhou surovej skutočnosti. Autenticitu príbehu ešte zvýrazňuje vynikajúce herectvo naturščikov a emotívna hudba Vladimíra Godára. Ale opäť – ako to býva u Šulíka zvykom – je to aj univerzálny film o človeku v hraničnej situácii. Nerovnocenný boj hrdinu proti neprajnému osudu a degenerovaným pravidlám vlastného prostredia pripomína antické tragédie či shakespearovské drámy – napätie od začiatku rastie a my podvedome cítime, že príbeh nebude mať šťastný koniec. A takéto situácie (žiaľ) poznáme v každej zemepisnej šírke.