Pieseň o sivom holubovi
(1961)

Hraný debut režiséra Stanislava Barabáša vznikol podľa scenára Alberta Marenčina a Ivana Bukovčana. Film predstavuje podstatne iný pohľad na druhú svetovú vojnu a Slovenské národné povstanie, než bolo dovtedy zaužívané. Po dlhej ére, keď sa k tejto téme pristupovalo pod silným ideologickým tlakom, vzniká začiatkom šesťdesiatych rokov dielo plné invencie a  nového  filmového výrazu. Pomocou detského uhla pohľadu sa autorom podarilo obohatiť túto tematiku o lyrický tón. Už neboli dôležití  hrdinskí partizáni a vedúca úloha strany, do popredia sa dostal realistickejší a pravdivejší pohľad na hrôzy vojny, videné očami detského hrdinu Rudka Hrudku. Film sa skladá zo šiestich poviedok, ktoré zobrazujú život na okraji frontu. Na niektorých miestach sa príbeh, žiaľ, celkom nevyhol schematickému zobrazeniu vojnových udalostí, ale celkový dojem to našťastie nenarušilo. Režisérovi filmu sa podarilo veľmi dobre zladiť výkony detských predstaviteľov s hereckými osobnosťami, akými sú Jiří Sovák, Ladislav Chudík alebo Karol Machata. Scenár filmu získal prvú cenu v štátnej súťaži k pätnástemu výročiu oslobodenia Československa.


Organ
(1964)

Po snímke Slnko v sieti predstavuje tento film druhú úspešnú spoluprácu výrazných autorských individualít: režiséra Štefana Uhra, scenáristu Alfonza Bednára a kameramana Stanislava Szomolányiho. Organ sa vyznačuje vysoko štylizovaným filmovým tvarom, obohacuje pohľad na druhú svetovú vojnu a už to, že sa dej odohráva za slovenského štátu a odkrýva súvislosti jeho fungovania, bolo na tú dobu ojedinelé a pomerne odvážne. Mladý poľský zbeh Félix sa ukryje v kláštore, kde sa vydáva za mnícha. Má mimoriadne nadanie na hru na organe, jeho talent však vyvoláva závisť hlavne u tých, ktorým zjavne chýba. Veliteľ Hlinkovej gardy a zároveň amatérsky organista Bachňák, hnaný vidinou vlastnej veľkosti a dôležitosti, zapríčiní tragické vyústenie príbehu. Zaujímavosťou je, že postavu Bachňáka vo filme stvárnil neherec František Bubík, ktorého životný príbeh inšpiroval Alfonza Bednára k napísaniu scenára. Škoda len, že sa už asi nikomu nepodarí zistiť, ako túto negatívnu úlohu vo filme vnútorne zvládal. Film vyniká mimoriadnymi výtvarnými kvalitami a kamera Stanislava Szomolányiho doslova čaruje so svetlom a s obrazovou kompozíciou. Organ vznikol v I. tvorivej skupine Alberta Marenčina a Karola Bakoša, pričom Marenčin bol aj dramaturgom snímky.


Panna zázračnica
(1966)

Ďalší z výrazných a silných filmov režiséra Štefana Uhra vznikol podľa rovnomennej predlohy spisovateľa Dominika Tatarku (ktorý je aj autorom scenára). Príbeh sa odohráva v období slovenského štátu, avšak samotná vojna je tu len okrajovou záležitosťou a jej prítomnosť je vyjadrená pomocou zvuku a ruchov. Dej sa sústreďuje na skupinu mladých výtvarníkov a na krásne židovské dievča Anabellu, ktorá ich inšpiruje a vyvoláva v nich ľúbostné city. Anabella uniká pred hrôzami vojny. O jej osude sa toho veľa nedozvieme, ale o to viac táto tajomnosť pôsobí na fantáziu umelcov. Film je zaujímavý svojou štruktúrou. Je postavený na vizuálnych asociáciách a rozprávanie je silne ovplyvnené surrealizmom. Nejde však o samoúčelné ozvláštnenie, ale vychádza priamo znútra témy. Tvorcovia rezignovali na klasický dej a snažili sa zobraziť najmä pocity a vnútorný svet protagonistov. Je to vôbec prvý raz, keď sa tento umelecký smer dostal aj do slovenského filmu. Podobne ako Organ aj Panna zázračnica je obrazovým skvostom a patrí k vrcholným dielam kameramana Stanislava Szomolányiho. Výtvarná koncepcia diela účinne prispieva k stieraniu hraníc medzi snom a realitou. Aj Panna zázračnica vznikla v I. tvorivej skupine Alberta Marenčina a Karola Bakoša.

Róbert Šulák