Naše filmové storočie

František Gyárfáš, Juraj Malíček
(Slovenský filmový ústav, Bratislava, 2014, 400 strán)

Krátko po oslavách storočnice povyzvŕtala najmladšie umenie kultúrna a technologická revolúcia: zmietla kiná a z pút domácich monitorov a TV kanálov uvoľňuje chrumkajúcimi multiplexmi. Šírenie odborných aj privátnych postrehov o videných filmoch prebral internet. Dominantným trendom publicity osobného zážitku z diela sa akoby inšpiroval knižný experiment Františka Gyárfáša (*1954) a Juraja Malíčka (*1974), pozývajúci do „nášho filmového storočia“.

Kniha ponúka namiesto chronologického výkladu filmového storočia čosi sviatočnejšie – eseje filmových nadšencov o výtvoroch, ktoré oni obľubujú, ktoré pre seba považujú za bytostne obohacujúce, povznášajúce a formujúce. Úvahy prinášajúce zážitok zo starostlivo formulovaného myslenia, prekvapujúce uhly pohľadu na známe diela a množstvo impulzov na vlastnú konfrontáciu s ľudsky blízkymi témami. Ústredným konceptom knihy je paralelná konfrontácia, rozširujúca texty jedného alebo druhého cinefila o pridaný pohľad reprezentanta odlišného referenčného rámca. V netypickej spoluautorskej pozícii hrajú hru. Ja 50 svojich najobľúbenejších, ty svojich, z rôznych období a ľubovoľných sort. Postupne si ich pripomenieme alebo sa s nimi zoznámime a paralelne písané eseje si zakaždým navzájom vymeníme. Namiesto analytického teoretizovania preskúmame ich osobný ohlas, pri ktorom spomienky, filozofovanie a subjektívne vymedzovanie sa nebudú na škodu. Dve stovky dlhodobo zhromažďovaných esejí sú rozčlenené do desiatich zvláštnych tematických oddielov. Nenápadná štruktúra knihy je tak vytvorená podľa vzorca 2x (50+50) = 2x (10x10).

Dvaja publicisti, informatik a podstatne mladší teoretik popkultúry, sú fascinovaní mágiou filmu, ale s diametrálne odlišným prístupom, očakávaniami a nárokmi. Formovali ich aj rozdielne spoločenské kontexty, kódexy a kultúrne fenomény. Staršieho napĺňa možnosť koncíznej filozofickej interpretácie podnetného diela. Spontánne texty mladšieho vnímajú umeleckú ambicióznosť filmu ako príťaž, rád sa upriamuje na filmy zábavné, so šťastnými koncami. „Nevadí, lebo ja som mierou svojich vecí“ je akousi jeho mantrou proti možnému tlaku percepčných limitov. A ono naozaj nevadí, v danej zdvojenej konštelácii to zvláštne funguje. Akurát že pokiaľ daný film neuchvacuje oboch, a párkrát veru dochádza aj k úplnej kontrapozícii či mimobežnosti, sú eseje určené kolegovým výberom vlažnejšie a menej inšpiratívne.

Obaja autori sa opierajú o humánne postoje. Človeka vnímajú podľa filmových výziev vo víre jeho potrieb a ambícií, v tesnosti jeho vín a uväznení, spomienok a porúch pamäti, v rozmachu jeho buričstva a hrdinských gest. V područí aj milosti lásky a snov. V ohrození cudzou nadvládou, vlastným egoizmom, simuláciou virtuálnych svetov alebo sebadeštrukciou. Na svet ľudí sa pozerajú aj cez generačné charakteristiky a sociálne i dejinné súvislosti. V digitálnej dobe, v ktorej rýchla komunikácia a informačná dostupnosť vyvolali ilúzie vyššej efektivity žitia, uplatňované povrchnosťou, ktorú tlmočí upadajúci jazyk, môže byť táto kniha príkladom formulovania, štylizovania a hodnotenia významu zážitkov, vnímania ich kontextov a etických súradníc. Je radostným, našťastie ešte nie nekrologickým holdom filmu. A dobrou správou pre ochotných myslieť.

Peter Ulman

Hugo Haas a jeho (americké) filmy

Milan Hain
(Casablanca, Praha, 2015, 376 strán)

Slávny český herec medzivojnovej éry s moderným, nesentimentálnym, až sebaironizujúcim hereckým prejavom, najmä komediálnym, sa z rasistického útlaku po nástupe nacizmu vyvliekol emigráciou a v USA napokon strávil dvadsať filmársky tvorivých rokov, hoci spočiatku vôbec nevedel anglicky a pocity zmaru prekonával nesmiernou uvzatosťou. K populárne napísanej biografii z roku 2005, k záznamu spomienok Haasovej manželky v knihe z roku 2012 a ku kolektívnej olomouckej univerzitnej monografii z toho istého roku pribudla teraz bádateľsky cenná monografia filmového historika Haina (*1984), podrobne predstavujúca filmy, ktoré Haas produkoval a režíroval v americkom exile, vrátane ich vzniku a ohlasu aj so sprievodnými fotografiami. Hain študoval filmy, scenáre, úradnú aj osobnú korešpondenciu, dobové recenzie a svedectvá spolupracovníkov počas desaťmesačného pobytu v USA. Po návrate zorganizoval putovnú výstavu Hugo Haas v USA 40 – 62. V roku 2007 uviedla štyri dabované Haasove americké filmy Česká televízia, v roku 2012 potom ešte šesť ďalších.

Peter Ulman

Zóna. Kniha o filmu o cestě do místnosti

Geoff Dyer
(preklad David Petrů z originálu Zona. A Book About a Film About a Journey to a Room, Paseka, Praha/Litomyšl, 2015, 224 strán)

Zatiaľ čo útla kniha Roberta Birda Andrej Rublev (Casablanca, 2006) starostlivo rozkryla súvislosti jedného z Tarkovského legendárnych filmov, jeho ďalší majstrovský opus Stalker sa dočkal žánrovo ťažko zaraditeľného knižného osvetľovania v českom vydaní práce britského románopisca a svojrázneho širokospektrálneho esejistu. Epicentrom filmu, ktorý videl Dyer (*1958) prvýkrát v roku 1981 ako študent v Oxforde a ktorý približuje postrehmi po jednotlivých sekvenciách, je tajomná miestnosť nejasného pôvodu, v ktorej sa človeku splní najvnútornejšie želanie. Veľmi osobný Dyer v prúde často odbočujúcich asociácií a odkazov premýšľa aj o povahe vlastných najhlbších túžob, opisuje zážitky z užívania LSD, nenaplnené sexuálne fantázie, spomína na hry v opustených budovách a na vlakovej stanici... Ako motto knihy si zvolil citát z Camusa: „O tom, co člověk miluje, se hovoří nejlépe s lehkostí.“ Na čo pred tromi rokmi pri pôvodnom vydaní „jednej z najpodivuhodnejších kníh, aké boli o filme napísané“ padli aj výčitky, že si ľahkosť mýli s ľahkovážnosťou.

Peter Ulman